Na karte sa vždy nájde dosť fotiek, ktoré mali skončiť v koši skôr než ich vôbec stiahnem do počítača. Pár takých som našla aj dnes pri upratovaní fotiek ešte z júna. No jo, žiadna sláva, ale do albumu pôjdu určite. Jednak som si pripomenula svoje detstvo a peckovanie našich, že na skriňu sa fakt ale fakt nelezie! Druhak je to proste život a pripomienka o čom život je ;-) ... just have some fun!
Prichytený pri čine.
V rýchlosti mi napadnú minimálne štyri rohy, na ktorých si môže krásne nabiť držku. Prečo foťáky nemajú nejaký soft, ktorý mi rýchlo v hľadáčiku vyhodí vzdialenosť od najbližšieho nebezpečného bodu nech viem, či je OK, že fotím ďalej, alebo mám radšej ratovať synátora. Takto si vždy nahováram, že je to rozhodne OK. A teraz si nahováram, že tieto fotky neuvidí náš tato, bo to bude poprask, že som túto aktivitu nezatrhla hneď na začiatku (a hlavne, že som to vôbec fotila :-), ehm).
Načiahla som aspoň jednu ruku, akože rozmýšľam či by som padajúcich dvadsaťpäť kilo jednou rukou, aj to ľavou, zachytila, hm?
Doskákalo sa, upratalo sa, maznuté fotky sa nevymazalo (no jo no jo, stoja skôr za vymazanie, ale zas mať stále len krásne nastajlované dokonalé fotky (mám také vôbec? :-)...) by bola nuda. Teda nahovárať si to dnes asi môžem, ináč by som nemala gule toto tu vytiahnuť ;-).
Tak aspoň jedna, taká z tých uhladenejších ... predtým než sme dali skriňovú seansu sme sa rozlúčili so škôlkou.
