sirôtky trošku netradične :-)

Dala som si záväzok, že keď nafotím niečo nedetské tak tie fotky aj spracujem do pozerateľnej podoby (teda dúfam, že sú pozerateľné ... ehm) a nevymažem ako to mám väčšinou vo zvyku.
Tak pár niečo úplne mimo mojej obľúbenej témy ;-)

Sirôtky trošku ináč...

(ja len dúfam, že tie kvety sú naozaj sirôtky :-D...)

Pri našom psovi som si už zvykla viacmenej na všetko. Ale aj tak ma každý deň presvedčí o tom, že to je pes milióntych prekvapení. To, že si pustí loptičku do rozbujareného potoka ma jasnačka neprekvapí, to, že je kvoli tej loptičke schopný skočiť do tej studenej vody tiež nie. Ale, že je schopný z posledných síl plávať proti prúdu a nakoniec na nás valiť vyplašené oči, ktoré nie som si istá, či naznačujú zachráň mňa alebo zachráň preboha moju loptu :-D.

Niekto zachraňoval, niekto sa poriadne rehotal.

Jediné ospravedlnenie je, že to celé vyzeralo fakt komicky a pristihla som sa, že sa uchechtávam tiež. Hlavne na tom, ako pohotovo skočil do potoka náš tatino. A že tá voda je aj v lete fakt ľadová...

A ešte jedna na záver, keď moje dieťa zapózuje tak výsledok je ten, že mám pocit, že na tej fotke nie je moje dieťa. Proste strojenosť nám nepasuje ;-)
Dve rôzne úpravy, neviem si vybrať, ktorá je lepšia ...

Moji dvaja ... zase :-)

A zas moji degeši, však o čom inom, oni dvaja sú ako divadlo, živý film, priamy prenos ... všetko v jednom. Kým ma nepotrebujú, rozumej nepotrebujú aby som medzi nimi robila rozhodcu, tak nereagujem ani na krik, ani na vrčanie, ani na "au Majo ma uhryzol". Pretože Majo síce hryzie :-D, ale nie bez príčiny. Nech si to pekne vyriešia medzi sebou.

Najprv boli veľké chichoty...

Potom Majko schytal naschvál papekom priamo po ňufke ... gúľam očami. Vydávam povely, tentoraz nie psovi, ale Riškovi: okamžite vrátiť papek Majovi. Naoko sa mu ospravedlňuje, gúľam znova očami. Takže synátor je urazený a pes aj cez boľavú ňufu doluje svoj vytúžený papek.

Ako vždy rýchlo sa pomeria a naťahovačky začínajú odznova ... gúľam očami tretí raz.

Čakanie na návštevu

Zopnuté ruky, kokršpanielie smutné oči, a trikrát zborové prosíííííímmmm.
Takto nás v piatkové ráno odzbrojili naše deti. Teda moje bolo len jedno + dvojky zo škôlky, Danka a Aďka. Naše deti si dohodli návštevu :-D.

Mami kedy tu už budú? Za hodinu...hmm, a prečo až za hodinu. Lebo sme sa dohodli, že prídu až o druhej. A koľko trvá hodina? No teraz asi dlhšie než hodina, po ktorej musí skončiť niečo čo nás baví, alebo musíme odísť odniekaľ kde nám je dobre.
Proste dnes je hodina nekonečno...

A keďže je tá hodina dnes nejak extra dlhá, tak chudák Majuš, ktorý si chladí kosti v chodbe. Zo spánku nebude nič. Škodoradostne sa uškŕňam, aspoň vie aké to je, keď mi ňufou džugne ráno do tváre, že je čas vstávať.

Malé zlatíčka, len keby takáto romantika netrvala medzi nimi vždy len krátko :-).

A túto si musím dať na nejaké strategické miesto. Keď zas budem mať pocit, že ráno nestíham venčiť, a nestíham potom naháňať dieťa nech sa oblečie, umyje, naje, a keď zas budem frflať, že je u nás hrozná špina z nášho chlpáča, tak sa na túto fotku pôjdem pozrieť a hneď budem vedieť, že to čo je medzi ním a nami za tých pár chlpov a špiny stojí ;-).

a na záver moje obľúbené

no dog - no problem - no fun

A ešte jedno "na záver" ... návšteva dopadla výborne. Úsmevné, zábavné, milé, dojímavé, presne také aké sú deti v tomto veku. :-)

Moji dvaja ... občas dve trdlá, občas čistí degeši :-). Dopĺňajú sa práve v tých správnych momentoch ;-) ...

Trpezlivosť. To si hovorím keď netrpezlivému dieťaťu trpezlivo už po ikstý raz vysvetľujem, že naozaj musí byť len trošku trpezlivý. A takto trpezlivo ja už dva dni rozmýšľam ako začať na tému trpezlivosť.
Čakanie je proste otrava, hlavne keď nevieme čo z toho bude. Ale všetci naokolo vedia, že čakáme dinosaura.

Čakanie je otrava aj z iného uhla.

Aaaa je to tu. Výsledok čakania a počítania dní štýlom "koľko ešte?!?" ...

Výmena vody aby sa mu dobre rástlo aspoň na chvíľku zamestná prsty s rozpočítanými dňami.

A znovu nastáva čakanie :-D.



Keď fotiť je balzam ...
A že pre mňa je.
Hlavne vtedy keď pozerám na nich dvoch...

Najprv troška rozpačito...

Potom sa nevedia zhodnúť ktorým smerom je hľadáčik...



No tak aspoň polovičný úspech :-)

Nakoniec si aj tak urobia po svojom...