Komu sa nelení, tomu sa ...

A veru mne sa nelenilo. Teda tak trošku lenilo, ale nebola som až tak lenivá aby som to ráno nevstala vôbec. Ale keby sa mi lenilo o trošku menej vstala by som o hodinu skôr a mohla som dnes prihodiť pár krásnych takmer gýčových snímkov ranného oparu. Len aby sme si ešte vysvetlili pojmy čo to je leniť a neleniť. Mne sa lenilo a tak som prišla na vyhliadnuté miesto až o šiestej. Ráno. V sobotu. Voľný deň. Chápete, že?
Neleniť znamenalo vstať o 4.15 keď mi zazvonil budík. Vstala som, aby som budík vypla. Asi o päť minút mi došlo čo sa deje a  nakukla som cez žalúzie von. Zamračené, hm to nemá význam, a z toho mraku som videla práve padnúť kvapku. OK, ešte chvíľku počkám či naozaj začne pršať. Prevalím sa na druhý bok a ... a ďalej si pamätám, že je 5.45 ja zbesilo vyskakujem z postele, naťahujem na seba tričko, kraťasy a vyrážam. V polke cesty si spomeniem, že som si chcela obuť tenisky, nevadí, pole znesie aj moje letné dierkované balerínky. To som ešte ale netušila, že pole síce znesie, ale moje holé nohy dostanú zabrať. Teda vlastne viac tie balerínky. Kašľať na balerínky, veď som doma zabudla rekvizity, dobre kašľať aj na tie, však hlavný je opar a balíky slamy, ktoré ma minulý týždeň ráno o piatej tak očarili a ja som ale práve nemala foťák so sebou. Chyba, veľká chyba!
O šiestej parkujem auto, vyrážam smer pole, v balerínkach cupitám mokrým poľom, s odporom prekračujem slimáky, ktorých tam je ako ... ako maku :-). To ako sa vraví, že hlavne kľud a nohy v teple musím v tomto prípade poopraviť, ja už musím zachovať len kľud, nohy sú dávno mokré.
Nie som sama, priletel sa na mňa pozrieť bocian, žeby mi niečo doniesol? :-)

No ale k veci, lebo to hore je vlastne o všetkom možnom, len nie o fotkách, čiže úplne odveci :-).
Opar tam bol o piatej ráno, ja o šiestej, takže tú nádhernú atmosféru ranného prebúdzania vám prinesiem  možno niekedy nabudúce. Keď sa mi budem menej leniť:-). Ale aj tak tam bolo krásne.

Cestou domov sa usmievam, som nevyspatá, neumytá, strapatá, nemám umyté zuby, na sebe prvé handry čo boli po ruke, úplne mokré nohy ale mám dobrý pocit z dnešného rána, proste len ja, môj foťák, rosou omočené nohy a možno aj niečo naviac. A možno sa tu ešte zastavím a prídem poďakovať tomu bocianovi.

PS: jedna dokumentačná typu, bola som tu :-). A to sa nemračím, len už bolo silné slnko, a moje oči ala krtek, prezrádajú, že som ešte pred chvíľkou doma v teple drichmala :-).




A ešte na úplny záver sa chcem každému sklamanému obrázkychtivému čitateľovi ospravedlniť, ale ja si fakt počkám na tú správnu chvíľu, so správnou atmosférou a potom budú aj tie fajné fotky. Snáď sa oplatí čakať...