Pomaly prepletám nohy, mám pocit, že sa dnes do škôlky ani nedošuchcem. Chorobu som zjavne podcenila. Takto nejak sa musí cítiť človek v púšti, ktorý sa plazí za vodou. Posledné dvere a .... mami, mami, však som ti dnes chýbal? Áno, práve som sa doplazila k oáze, zatínam zuby, nahadzujem úsmev, vydržím...
Vonku dnes nejdeme, poprchá a fúka vietor, hľadám si kúsok pokojného miesta v našom byte. Hmm to by sme však museli bývať v labyrinte aby som mala šancu, že ma v mojom tichom tmavom kúte nik neobjaví. Nik ma však do sekundy vystopoval! Mami ideme fúkať bubliny! Tu v byte? Že sa vôbec pýtam...
Tak OK, dlážka potrebuje tak či tak umyť. Poriadne fúkni! Keď si to dáš až na pery nevyfúkneš bublinku, trpezlivo vysvetľujem.
Mami, neseď na zemi, musíš chytať! Priprav sa, teraz pôjde veľkááá! OK, som pripravená a vrhám sa po bublinách, žiadna nesmie padnúť na zem, za to sa u nás chodí na trestnú lavicu alebo striedame pozície.
Je ich veľa, nestíham ich všetky, malý sa rehoce na mojej snahe. S teatrálnosťou, za ktorú by sa nemusela hanbiť žiadna herečka padám na dlážku a predstieram smrť ubublinkovaním. Na rade je teda Riško.
Uff toto je pre mňa ešte ťažšie ako chytať bubliny, fotím, komponujem, do toho fúkať bubliny. Niekde v evolúcii vášnivého fotografa sa stala chyba, potrebujem viac rúk! Dá sa to niekde reklamovať?
Tak a je to tu!
Bublifuk končí na zemi, ja vydávam povel na zastavenie akéhokoľvek pohybu a skúmam uhol, pod ktorým najlepšie vynikne odraz.
Povel číslo dva, utekaj pre mop! A už to frčí ...
Nedokážem sa prestať smiať keď malý padá na mokrej dlážke ako hnilá hruška.
Dlážka sa nám leskne, a o čom som to vlastne písala? Aha, áno, ešte stále nie som fit, ale mám pocit, že s bublinami som to dnes zvládla omnoho ľahšie.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára